MÁM DEPRESIU, ALE MÔJ VZŤAH S BOHOM NIE JE DEPRESÍVNY

            Vždy, keď som počula nejaké svedectvo o uzdravení, cítila som sa stratene, zmätene. Pýtala som sa: „Prečo je to v mojom živote inak? Čo robím zle? Verím(e) v rovnakého Boha?“
            Ako 15-ročné veselé dievča som zrazu upadla do hlbokých depresií. Nikto nerozumel tomu, prečo a až následná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení mnohých presvedčila o tom, že nejde iba o pubertálny výkyv hormónov.
            S depresiou si tykám. Občas je zvládnuteľná, občas neznesiteľná. Poznám dobre hlboké stavy smútku, plaču bez zjavnej príčiny, čo trvá niekoľko týždňov i mesiacov. Trápi ma apatia, únava, samovražedné myšlienky a dennodenne bojujem s činnosťami, ktoré sú pre väčšinu ľudí úplne samozrejmé – jedenie, spanie, vstávanie z postele, stretnutia s ľuďmi...
            Po tom, ako som začala objavovať, čo to znamená žiť s Kristom, začala som vnímať veľkú túžbu – túžbu po šťastí, po plnohodnotnom a naplnenom živote. Po živote bez depresií. A myslela som si, že keď budem žiť dôverný vzťah s Bohom, všetko bude v poriadku. Ale nestalo sa tak.
            Boh mi naopak pomohol, aby som vzala svoju depresiu za ruku. Aby som žila svoj život naplno tu a teraz. Spolu s ňou. Chvíle depresií ma učia byť vďačnou. Nepovažovať všetko za samozrejmosť. V tých obdobiach si vážim každý úder srdca, každý nádych, krok... Veci, ktoré v bezstarostných a radostných obdobiach svojho života prehliadam.
            Už šesť rokov s ňou zápasím. Atypická depresia. Niekoľkoročná liečba bez očakávaného účinku, po šiestich rokoch so silnejšími liekmi ako na začiatku. Bez obdobia remisie. Párkrát som skúsila lieky vysadiť. Nedávalo mi zmysel užívať ich. No bolo to ešte horšie. Pochopila som, že moja liečba je nevyhnutná. Tak, ako napríklad pri cukrovke, u mňa v prípade depresií.
            Asi najúčinnejšou liečbou je však pre mňa sviatosť zmierenia. Popri liečbe psychiatrickej a psychologickej. Je pre mňa akousi kotvou, ktorá ma drží pri živote. Vedomie vlastnej viny by ma už dávno zabilo. Odpustenie hriechov je skutočne väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtveho! Cez sviatosti dostávam od Boha chuť žiť. Už som prijala aj sviatosť pomazania chorých. Dlho som netušila, že túto sviatosť môžem prijať aj ja.
            Nedá mi tiež nespomenúť dve knihy, ktoré mi veľmi pomohli. Deprese jako šance od Anselma Grüna a Život napriek mojej vôli od Kristen Andersonovej. Vďaka nim som pochopila, že mojím cieľom v živote nemá byť žiť bez depresie, ale žiť s Bohom. Veľmi mi to pomohlo. Lebo dovtedy som čítala svedectvá o uzdravení z depresií, ale o ľuďoch, ktorí žijú s Kristom a s depresiou zároveň, som nečítala takmer vôbec.
            Stále sa – aj medzi veriacimi – stretávam s názormi, že Boh a depresia stoja na opačných koncoch. Nemyslím si to. Som slabá, aby som svoju silu nachádzala v Bohu. Učí ma dôverovať, že: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“
             „Miluješ ma? Miluješ ma väčšmi ako títo?“ (Jn 21,15) Túto otázku necháva Kristus cez utrpenie zaznievať vo mne často. Vtedy, keď verím a kráčam s ním po vode. A aj vtedy, keď sa začnem topiť a kričím o pomoc. A hoci sa navonok sa v mojom živote veľa toho nemení, som si istá jeho dobrotou. Verím, že raz pre mňa nastane veľkonočné ráno.
            Už ale nie je pre mňa podstatné, kedy sa tak stane. Ale viem, že to ráno nastane. A ja, „až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba, Bože!“ (Ž 17,15)

(zdroj: Kvapky požehnania, autorkou príbehu je Zuzana Vandáková, upravené, str. 93-100)